Druhý sviatok vianočný bol deň na Štefana. Nevzťahovali sa naň všetky tie prísne obmedzenia ako napríklad v predchádzajúci deň, a tak aj jeho celková atmosféra bola uvoľnenejšia a veselšia.
Keď išiel gazda ráno nakŕmiť dobytok, musel byť podobne ako v predchádzajúci deň sýty. Každá gazdiná preto dbala, aby mal hospodár včas pripravené raňajky, obvykle kus mäsa, klobásu, a pálenku.
Na západnom Slovensku chodili miestnymi malí chlapci „ po štefanovaní“ a prednášali veršíky rozmarného obsahu:
Štefane, Štefane
Čo nosíš vo džbáne?
Koledu, koledu,
Spadol som na ledu.
Psi sa na mňa zbehli
Koledu mi zedli.
A ja malý koledníček,
Prišiel som si po troníček.
Troníček mi dajte,
Zbohom ostávajte
Ale sa mi nesmejte.
Na Horehroní, v Spiši a Liptove sa priatelia zišli v dome, kde mali Štefana, poviazali ho povrieslami alebo povrazmi a až keď domáci priniesli pohostenie, pomohli hostia oslávencovi vyslobodiť sa z pút.
V obciach okolí Krupiny, Starej Turej a v ďalších oblastiach chodili chlapci po domoch šibať dievčatá. Na tento cieľ si ešte pred Vianocami narezali brezové prúty, dali ich do vody a odložili na teplejšie miesto, takže do šibačky prúty vyhnali lístie alebo aspoň puky. Na Myjave zase chodili zase mládenci dievčatá oblievať.
Celý december až do prvého vianočného sviatku boli zábavy zakázané, mládež preto využívala hneď prvý deň na ktorý sa tento zákaz nevzťahoval, a na mnohých miestach usporadúvala Štefanská zábava.
Zdroj:E. Horváthová, Rok vo zvykoch nášho ľudu
Foto:Internet, zimná foto dievčat región Telgárt
