(Popolec, Škaredá streda, Krivá streda)
deň, ktorým začína obdobie kresťanského veľkého pôstu a končia fašiangy. Pripadá na štyridsiaty deň před Veľkou nocou, ktorej termín sa určuje každoročne podľa lunárneho kalendára, je teda pohyblivým sviatkom.
V západnej liturgickej tradícii je popolcová streda prvý deň pôstneho obdobia. Jej termín pripadá na 40. deň pred Veľkou nocou; do týchto 40 dní sa nepočítajú nedele, preto v praxi pripadá Popolcová streda na 46. deň pred Veľkonočnou nedeľou. Pre nepravidelný dátum Veľkej noci sa jej termín každý rok mení.
Názov dňa pochádza zo zvyku páliť palmy či bahniatka z Kvetnej nedele z minulého roka. Takto získaný popol sa používa pri bohoslužbe Popolcovej stredy, keď sú veriaci poznačení popolom na čelo; tento symbol sa vzťahuje na blízkovýchodnú tradíciu sypania si popola na hlavu na znamenie pokánia pred Bohom. Poznačenie popolom je sprevádzané slovami: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš.“ (Gn 3, 19) alebo „Kajajte sa a verte v Evanjelium.“[1]
Cirkev ho zaviedla koncom 7. storočia ako deň pôstu a pokánia. Súčasťou kresťanskej liturgie je v tento deň znamenie kríža, ktoré kňaz robí popolom na čelá veriacich.
Odrieka formulu: Obráťte sa a verte evanjeliu!, alebo Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš. V tradičnej kultúre Slovenska sa prelínanie svetského a náboženského prejavovalo doznievaním fašiangových obyčajov a prispôsobením stravy, odevu i obradov až do Veľkej noci kresťanskému vnímaniu pôstu.
V domácnostiach sa v skorých ranných hodinách všetok riad vyumýval od mastnoty fašiangových jedál, do stravy sa zaradili kyslé mliečne polievky.
Cestoviny sa počas pôstu varili najmä v nedeľu, v mestách sa konali rybacie hody. Odev počas pôstu bol zdobený skromne a ladený do smútočných farieb – čiernej, bielej či fialovej.
Pre mnoho kresťanov predstavuje Popolcová streda pripomienku vlastnej konečnosti a cieľa či smerovania vlastného života, vyznačuje sa teda pokáním. V rímskokatolíckej cirkvi je Popolcová streda jedným z dvoch dní prísneho pôstu (spolu s Veľkým piatkom).
Zvykom, ktorým fašiangy presahovali do obdobia pôstu, bolo chodenie s klátom na Popolcovú stredu. Je to pravdepodobne pozostatok zvyku súvisiaceho s vysmievaním nevydatých dievčat, ktorým dávali na krk alebo na nohu drevený klátik. Archív pozitívov Ústavu etnológie SAV v Bratislave. Foto: I. Grossmann
Zdroj : ludovakultura.sk / Wikipedia